Wuko

Etické správanie v médiách je pre mňa akýmsi kódexom toho, ako by mali vystupovať redaktori, novinári, ale aj agentúry, ktoré informácie zbierajú a ľudia na pozadí, ktorí sú pre bežného diváka „neviditeľní“. Čo však táto formulka naozaj znamená? Pri sledovaní našich mainstreamových a mienkotvorných súkromných televíznych staníc sa často sám seba pýtam túto otázku. Ako ex novinár sám viem, čo to znamená a aké ťažké je veľa krát mať nezaujatý postoj a publikovať tak, aby sa prijímateľ informácií, ktoré plodím mohol slobodne rozhodnúť sám. Minimálne v tom, aké informácie sú preňho dôveryhodné, relevantné a v konečnom dôsledku na akú „stranu“ sa pri ich prijímaní prikloní. Je však toto bežná realita alebo skôr ojedinelý jav, ktorý už pomaly vymrel? Priznávam, aj mne sa pri šírení informácií častokrát stane, že namiesto  neutrálneho postoja do nich pridávam svoje presvedčenia a názory. Je však v poriadku ak nám niekto diktuje aké správy máme reprodukovať a hlavne akým štýlom? Myslím, že nehovorím iba sám za seba ak poviem NIE. A práve toto je problém dnešných médií, ktoré sú riadené súkromníkmi, no takisto aj tých verejnoprávnych, ktoré podliehajú „kontrole“ od vládnucej strany, či vysokopostavených ľudí, ktorí majú dosah na vysielaný obsah.

V novinárskej etike je definované nasledovné: žurnalistická etika je súhrnné pomenovanie písaných aj nepísaných noriem, ktoré sa uplatňujú v žurnalistike. Ide o etické kódexy v ktorých sa stretáva sloboda slova (na Slovensku zaručená listinou základných ľudských práv a hodnôt) s obecnou mierou vkusu, ochranou súkromia, ochranou práva na česť a dôstojnosť a zodpovedným hľadaním objektívnej pravdy. Ak pri všetkých týchto kódexoch nevedia média dodržať ani ten základný „objektívne informovať“ ako môžeme očakávať, že dnešní zamestnanci médií tlačení ich nadriadenými nám na základe ich rozkazu neodoprú slobodu slova, ochranu súkromia či naše právo na česť a dôstojnosť? Odpoviem na príklade menom Iveta Bartošová, ktorá za posledné roky jej života nemala ani právo na česť či dôstojnosť. O súkromí ani netreba písať. A v podstate sa jedná o bezpredmetné informácie. Ako potom môžeme dôverovať, že pri vážnejších témach ako je „pravdepodobná vojna na Ukrajine“ nás média neklamú kvôli ich prospechu/záujmom tých, ktorí ich vlastnia? Rozoberme tento problém na tomto príklade:

Ukrajina. Médiami toľko omieľaná, Ruskom „zotročovaná“ a Európskou úniou – organizáciou NATO „chránená“. Všetci tento príbeh poznáme. Informácie, ktoré nám „do hláv“ tlačia masmédia sú presne cielené ako „mierové rakety“ severoatlantickej organizácie do štátov, ktoré „plávajú proti prúdu“ či nebodaj podporujú toho zlého „diktátora“ Putina a jeho Rusko. Toto je obraz, ktorý môžeme dennodenne sledovať z TV, počúvať z rádia a čítať na internete.

Prirovnania ako Putin = novodobý Hitler atď. sú masovo prezentované drvivej väčšine ľudu, ktorá ich slepo žerie a verí každému jednému článku. Je však toto tá správna cesta? Bezmyšlienkovite veriť všetkým médiám plateným reklamou, ktoré sa záhadne vždy zhodujú v každej téme a pritom tvrdia, aké sú nezávislé, bez oligarchov a sponzorov? Alebo sa prikloniť na stranu reálnych nezávislých periodík, ktoré sa snažia kriticky pozerať na všetky aktuálne témy a rozoberať ich ako zdravo rozmýšľajúci jedinec avšak v dnešnej dobe označovaný ako konšpirátor, sprisahanec a neviem ešte kto všetko? Situácia je zložitá. V dobách, kedy sa dá poľahky dostať k väčšine informácií sa začínajú ľudia strácať pod nátlakom rôznych teórií a sami už nevedia čomu veriť a čomu nie. Vráťme sa však k „vojne, ktorú nevidíme“.

NATO začalo pri samotných hraniciach Ruska vojenskú operáciu – Atlantické odhodlanie. Pre ľudí znalých histórie sa táto operácia môže nápadne podobať plánu „Barbarossa“ ktorý bol uskutočnený Hitlerom v roku 1941. „Atlantické odhodlanie“ sa začalo príchodom dodatočných vojenských síl do oblasti Baltského mora pod zámienkou ochrany východnej Európy od „ruskej agresie“. Minulý mesiac bola nasadená na „podporu Estónska“ motorizovaná vojenská jednotka s vyvesenými americkými vlajkami len 300 metrov od hranice s Ruskom (cca. 100 km od Petrohradu). Je však viac ako do očí bijúce, že Washington zvýšil svoju vojenskú prítomnosť v strategicky citlivom regióne a pritom ešte aj drzo porušuje sľuby dané Moskve. Len pre príklad je potrebné uviesť fakt, že počet bojových lietadiel NATO sa v baltickom regióne počas minulého roka viac ako štvornásobne zvýšil rovnako ako návštevy vojnových lodí v Čiernom mori. Odvolávajúc sa na údajnú ruskú agresiu Washington a ním dirigovaná Litva, Lotyšsko a Estónsko berú na seba právo robiť to čo im je zakázané na základe dohôd ako „akt Rusko-NATO“, ktorý bol podpísaný v roku 1990. Viete si predstaviť aká reakcia by nasledovala, keby Rusko podniklo podobné kroky ako NATO? Médiá by okamžite zaplavila správa o tom, ako je nutné bezpodmienečne zaútočiť na Rusko v zmysle ochrany toľko spomínanej európskej bezpečnosti. Ak si niekto teraz pomyslí, že preháňam uvediem jeden aktuálny príklad. Americký generál John O´Connor povedal o nedávnom nasadení vojsk pri hraniciach s Ruskom nasledovné vety: „americké vojská budú zadržiavať agresiu Ruska“ a dokonca sa nehanbil citovať samotného Orwella: „za slobodu sa musí bojovať, sloboda musí byť ochránená.“ Operácia Atlantické odhodlanie, je založená na nepodložených tvrdeniach Spojených štátov (predovšetkým na propagande), že Rusko je zdrojom agresie ako na Ukrajine tak aj vo zvyšku Európy. Realita je však taká, že Rusko nie je ani na Ukrajine, ani v žiadnej inej európskej krajine. Tvrdenia západných médií sú však hrubo skresľované skutočnosti, ktoré sa najviac ako súčasť psychologickej propagandy zo strany spojených štátov. Takto propagované aj historické udalosti v ktorých sú príčiny a následky ignorované sú použité ako ospravedlnenie pre následne akcie západných mocností. Poďme sa však spolu zamyslieť nad operáciou „Atlantické odhodlanie“ dirigovanou Spojenými štátmi z historického hľadiska. Potom nám bude jasné, že táto operácia sa nápadne podobá na vojenskú operáciu Barbarossa – vtrhnutie Nemecka do Sovietskeho zväzu v lete roku 1941.

Operácia Barbarossa rovnako ako operácia Atlantické odhodlanie prebiehala od Baltického až k Čiernemu moru s kľúčovými bodmi vpádu cez Estónsko, Poľsko a Ukrajinu, uvádza Strategic Culture Foundation. Kvôli čomu sme prekvapení z akcií súčasného kyjevského režimu vo vzťahu k etnickým rusom na východne Ukrajiny? Veď keď si spomeniete, v priebehu operácie Barbarossa ukrajinské pluky slúžili ako pomocné oddiely Waffen SS pričom mali na starosti masové vraždenie miliónov krajanov – Ukrajincov, Rusov, Poliakov, Rómov, Židov a ďalších. Všetci títo boli považovaní za pod ľudí a museli byť odstránení kvôli „exkluzívnej“ nemeckej „árijskej rase“. Keď Adolf Hitler v roku 1925 napísal Mein Kampf uviedol, že nemecké impérium sa zväčší na úkor rozdrveného Sovietskeho Ruska. Nevyhnutný „životný priestor“ bude rozšírený cestou vojenského dobytia východného regiónu, ktorý, ako on pohŕdavo napísal, je obývaný „pod ľuďmi – Slovanmi ovládanými boľševikmi z radov Židov.“ Hitlerova nenávisť k Židom sa zhoduje s jeho celkovým nepriateľstvom voči komunistickému Rusku. Podľa Hitlera títo všetci museli byť zničení. Pravdou je, že Hitler a nacistické Nemecko bolo rovnako posadnuté zničením ZSSR. Táto posadnutosť zničením Sovietskeho zväzu silne rozdeľovala aj západne vládnuce kruhy v predvečer druhej svetovej vojny. Treba povedať, že fašizmus v Európe – počnúc Portugalskom, cez Španielsko, Taliansko, končiac Nemeckom bol podporovaný západnými elitami ako hrádza proti šíreniu socialistického hnutia, inšpirovaného Októbrovou revolúciou v Rusku, ktorého sa západné, kapitalistické elity báli ako čert kríža. Hitlerovo Nemecko so svojimi priemyselnými úspechmi bolo akoby výhodnou protiváhou k sovietskemu režimu a geopolitickým súperom ZSSR. Stačí pripomenúť, že americké korporácie, banky na Wall Street počas 30-tych rokov minulého storočia investovali značné prostriedky do vybudovania nacistického vojnového stroja. Vodcovi tiež tajne nadbiehala britská konzervatívna elita na čele s premiérom Chamberlainom a ministrom zahraničných vecí lordom Halifaxom. Keď nacistické Nemecko anektovalo Rakúsko a Sudetskú oblasť v roku 1938, bola to iba predohra k útoku na Sovietsky zväz. Operácia Barbarossa uskutočnená v lete 1941 predpokladala dosiahnutie hlboko zakoreneného strategického cieľa – rozdrviť Rusko, ako geopolitického súpera nielen pre Nemecko, ale aj pre západné mocností, ktoré tajne vytvorili nacistickú vojnovú mašinériu. Ešte jeden výrečný fakt – akonáhle sa druhá svetová vojna skončila, tie isté západné mocnosti začali zamestnávať agentov – fašistov (s intelektom vrahov), aby viedli novú studenú vojnu proti Sovietskemu zväzu.

Ukrajina a pobaltské štáty v predvojnových intrigách proti Rusku znova prijali rovnakú úlohu, akú zohrávali aj v nacistickom pláne operácie Barbarossa. Akurát, že tentokrát boli zverbovaní CIA, MI6 a NATO. V súčasnej dobe už boľševizmus nie je v Rusku štátnou ideológiu. Zároveň ani netvrdím, že súčasné manévre NATO na čele so Spojenými štátmi okolo ruského územia, sa zmenia na totálne vojenské napadnutie. Problémom je dnes jednoducho fakt, že Rusko v prvom rade predstavuje problematického rivala Ameriky a Západnej hegemónie. Rusko pod vedením Vladimira Putina je považované za prekážku na ceste Spojených štátov ku kapitalistickej nadvláde v Ázii a vo zvyšku sveta. Dôsledné a húževnaté naliehanie Ruska na dodržiavanie medzinárodného práva, je nepríjemnou prekážkou pre Washington, ktorý túži použiť vojenskú silu kdekoľvek a kedykoľvek sa mu zachce, aby posilnil svoju pomyselnú globálnu nadvládu. Medzinárodná verejná podpora Putina je ďalším zdrojom hlbokého sklamania vo Washingtone. Preto práve v tejto súvislosti je nutné vyhodnotiť nepriateľstvo Spojených štátov voči Rusku a tajné vojenské signály, ktoré vychádzajú z cvičenia Atlantické odhodlanie. Je tu reč o rovnakých historických rezonanciach z minulého storočia. Operácia Barbarossa a vojenské cvičenia Atlantické odhodlanie sú súčasťou jednej a tej istej politiky agresie Západu voči Rusku. Rusko je považované za silu, ktorá stojí v ceste západnej nadvláde. Preto Rusko, podľa Západu, musí byť zničené. Pre Rusko zastrašujúca vojenská operácia Atlantické odhodlanie má veľmi negatívne analógie v minulosti. Operácia Barbarossa spred 74 rokov spálila ruské vedomie masívnymi stratami na životoch. Rusko bolo na pokraji skazy a bolo zachránené len za cenu hrdinskej obety miliónov svojich občanov. Historicky, Západ nikdy nepochopil hĺbku utrpenia ruského ľudu. A preto mnohí ľudia na Západe, najmä rozmaznaní elitárski vládcovia nemajú najmenšie tušenie, že odhodlaní Rusi sú pripravení brániť svoju vlasť. Rodné mesto Vladimíra Putina – St. Petersburg je mesto, kde jeden milión ľudí zomrel počas nacistickej blokády. Keď západní predstavitelia hovoria o „ochrane slobody“ a snažia sa pribiť Rusov k stĺpu hanby – znamená to príšerné „paranoidné“ zanedbanie histórie, čo je dôvodom na ešte väčšie obavy.

Z daného článku môžeme vidieť úplne iný pohľad na túto situáciu (zo strany nezávislého človeka), ktorá sa podľa množstva viacerých príjemcov oveľa viac blíži k realite ako „kúpychtivé“ mainstreamové nadpisy lákajúce na senzáciu. Pýtate sa prečo? Peniaze! Nerozumiete? Moc! Presne tieto dve veci bránia etike v médiách, ktoré sú ovládané cez moc niektorých jedincov (rozumej vlastníkov) peniazmi všetkých prijímateľov. Presne tieto dve veci totiž ničia morálku, ktorá je toľko potrebná práve v takejto dôležitej profesii, pokiaľ chceme dodržiavať etické štandardy a zachovať si slušnosť v tom čo publikujeme.